Scéna.cz 

Mertova La Roulette väzí v tradícii

Už tajomne znejúci francúzsky názov opusu Zdenka Merty, ktorý ním po niekoľkých pokusoch v oblasti vážnej hudby prvý raz vstupuje na pole opery, akoby upozorňoval, že sa chystá veľké umenie. Vec problematizuje v prvom rade surrealistické libreto Stanislava Mošu naplnené dekadentnou atmosférou. Rezignovalo na jasný príbeh a prináša sled málo súvisiacich obrazov, v ktorých sa ťažko orientovať. Miestami je dokonca veršované, ale čo povedať na banálne rýmy ako „Žádnou paniku – já objevil jsem kliniku“ apod. Hudba diela podľa mňa libretu nepomohla. V podstate ide o klasickú, vlastne romantickú číslovanú operu, ktorá je i v partitúre tradičná a len miestami akoby ozvláštnená. Nie je hlúpa, prináša lahodné melódie, miestami až „muzikálovo“ sladké, ale to všetko je veľmi falošné a prázdne. Réžijná koncepcia (S. Moša) sa pokúša spolu so scénografiou (Daniel Dvořák) o jednoznačnú charakteristiku každého obrazu, aj keď úmyselne rozostruje hranicu medzi tými vo sne a mimo neho. Pracuje so znakom a skratkou, v ktorej naznačuje každú situáciu minimálnymi prostriedkami. Javisko je ohraničené dokola stúpajúcim červeno-čiernym chodníkom – ruletou. Uprostred je podľa potreby umiestnená nejaká centrálna rekvizita, ktorá determinuje dianie. Vzadu sa premietajú filmové dokrútky alebo „naživo“ prenášané televízne interview. Táto skratkovitosť sa ale môže ukázať i kontraproduktívnou, keď scénam akoby chýbala energia a dynamika. Často som mal pocit, že réžia bola bezradná a na javisku sa len-tak postávalo.

Veľkými oporami diela sú interpreti. Hudobné naštudovanie Bohumila Gregora sa vyznačuje citlivým a presným uchopením partitúry. Priestor dáva predovšetkým spevu. V hlavnej úlohe sa predstavil Tomáš Černý (Vít), ktorý bez obtiaží zaspieval svoju úlohu, ale menej presvedčivý bol herecky. Obe dámy – Jana Štefáčková (Sharon) i Maria Haanová (Sára) sa dielu odovzdali a boli hviezdami večera, predovšetkým vďaka grácii, s ktorou vyhoveli svojim partom. Obsadenie Bohuslava Maršíka do role štvorrole tlouštíka, 1. chirurga, dr. Bauera a policajta treba označiť za chybu. Skôr než démonicky osudovým (akým by asi mal byť) je dobráckym starým pánom. Obstál i František Zahradníček (Grass), menej už Jiří Hruška (Redaktor, 2. chirurg, pavúk). Žiaľ, napriek všetkému nasadeniu u spevákov, mi v ich postavách chýbali vrelšie emócie.
Nová opera je teda v pravom slova zmysle pekná, zameraná skôr na konzervatívneho diváka. Autori aj inscenácia rezignovali na prinesenie čohosi nového a minuli sa i v tom podstatnom, nevypovedá nič o nás a o nejakom presahu tu nemožno hovoriť. Ťažko povedať, či sa jej to vôbec mohlo podariť zvolenými anachronickými prostriedkami.